Views: 24
Nikdy som nepatrila k milovníkom kávy aj napriek tomu, že jej neodolateľná vôňa mi stále vedela popliesť hlavu. No na chuť som jej prísť nevedela. Až kým som nedorazila do Kolumbijského regiónu „Eje Cafetero“, presláveného nielen kávou ale dych berúcou prírodou.
Po tom ako sa mi ozval Nicolas, môj ďalší CS hosťujúci, z malej dedinky Santa Rosa de Cabal o existencii ktorej takmer nikto ani netuší, s tým, žeby mi vedel poskytnúť unikátny zážitok miestnej kultúry mimo vychodeného turistického chodníčka v regióne „Eje Cafetero“, neváhala som ani sekundu a prijala som jeho CS žiadosť. Po stretnutí sa s Nicolasom v strede jeho malej dedinky obklopenej krásnymi horami sme zašli k nemu domov, kde ma predstavil jeho bratovi a mamke a dvom prítulným kocúrom. Z kocúrov som nebola 2x nadšená, keďže mám alergiu, ale tak ten lokálny zážitok by mohol stáť aj za to kýchanie a smrkanie. Ďalšia celkom prekvapivá vec bola, že aj napriek tomu, že sa táto dedinka nachádza v oblasti, kde teplota vzduchu klesne aj na 10 stupňov počas chladnejších večerov, tak Nicolasova domácnosť nemala teplú vodu. Takže kombinácia mačiek a studenej sprchy nebol ten najlepší úvod môjho ďalšieho couchsurfing zážitku, avšak čo na začiatku nevyzeralo najlepšie sa na konci ukázalo byť úplne skvelé.
Ukázalo sa, že Nicolas je tréner miestnych detí v cyklistike a zároveň vlastník malej telocvične, kde taktiež poctivo trénoval dospelákov. Navyše vlastnil malú cestovnú agentúru, ktorá organizovala výlety do okolitého prostredia tohto nádherného regiónu a v ktorej zároveň pracoval ako turistický sprievodca. Do lepších rúk som sa už dostať ani nemohla. Hneď v prvý deň ma zoznámil s deťmi, ktoré trénoval v cyklistike a zároveň mi zapožičal bicykel, aby som tam pri nich len tak nestála. V podvečerných hodinách ma vzal do telocvične, kde som si spolu s ostatnými dospelákmi poriadne dala do tela. Večer som strávila rozprávaním sa s jeho mamkou pri šálke teplého kakauka a vymieňaním si názorov na rozličné kultúry. Celý deň po turistoch ako takých ani chýru ani slychu. Všade naokolo len miestni ľudia, večne vysmiati a ochotní pomôcť. Nicolas ma počas môjho pobytu u neho doma vzal na krásnu výhľadovňu aj spolu s deťmi, odkiaľ som mala nielen pekný výhľad na jeho dedinku a na susedné mestečko Pereira, ale taktiež som sa tam zúčastnila ako divák slávnej „Vuelta a Colombia“, čo sú v Kolumbii známe cyklistické preteky. Niečo podobné ako „Tour de France“ u nás v Európe. Na večeru som si dala ich typické „chorizo“, u nás by sme to zrejme pomenovali ako klobáska, ktorá bola podávaná s pomarančmi a tzv. „arepou“ – kukuričnou plackou typickou pre Kolumbiu. Nicolas sa mi ukázal ako skvelý tréner, no taktiež aj ako skvelý sprievodca. Vzal ma totižto na pomerne neznáme miesto neďaleko jeho dedinky, kde sa nachádzali 30m vodopády „Choro de Don Lolo“, kde sme sa hádzali do ľadovej vody. Táto niekoľkokilometrová oslobodzujúca turistika po okolitých horách v celkom vysokých teplotách a s týmto osviežujúcim zakončením mi len pridala na pozitívnej energii, ktorá sa deň za dňom stupňovala.
Namiesto dvoch plánovaných dní som v „Santa Rosa de Cabal“ ostala takmer týždeň. A dôvodom nebol žiaden festival, ako to bolo v prípade Medellínu, ale fakt, že mi táto dedinka a jej miestni ľudia úplne počarovali. Vrcholom môjho pobytu u Nicolasa bola neplánovaná túra na kávovej plantáži „Finca del Café“, kde sa mi pošťastilo mať úžasného miestneho sprievodcu Carlosa a slečnu tlmočníčku, ktorej služby sme teda nepotrebovali, keďže moja španielčina bola dostačujúca k tomu, aby som Carlosovi rozumela. Fakt, že tam nebol žiaden iný turista, a že to teda vôbec nebolo komerčné, tomu všetkému len dodávalo na atmosfére. Šlo o plantáž, kde sa nachádzalo viac než 66,000 kávových stromčekov a od toho dňa aj jeden s názvom „Kika“, vďaka možnosti pomenovať jeden z kríkov po mojej neterke.
Carlos mi hneď na začiatku dal typické oblečenie „chapolera“ aj s klobúčikom a košíkom, ktoré zvyknú mať na sebe miestni ľudia pri tom ako zbierajú plody kávy. Vysvetlil mi celý proces tvorby kávy, od informácie ako dlho rastie káva, aká je životnosť jedného kávovníka, aké živočíchy kávovníky napádajú až kým sme neprišli k viac prakticky zameraným veciam. Mala som tu česť si obráť pár kríkov kávovníka, nazbierať červené plody týchto kríkov do môjho košíka, vložiť ich do stroja, ktorý oddeľoval šupinku od plodu , spracovať už vysušené kávové zrnká a pripraviť si vlastnú kávu s ešte lákavejšou vôňou, akú som dovtedy poznala.
No a tentokrát to nebola len vôňa čerstvo pripravenej Kolumbijskej kávy, ktorá ma opantala, ale aj delikátna chuť, ktorá pobláznila moje chuťové poháriky. Carlos mi vysvetlil, že ak chcete zažiť pravú chuť kávy, tak je potrebné ju piť ako bez cukru tak aj bez mlieka. A to som aj spravila s kávou, ktorú som si vlastnoručne pripravila. Táto niekoľkohodinová túra na takmer neznámej kávovej plantáži v regióne „Eje Cafetero“ bez prehnaného komerčného nádychu patrí jednoznačne k mojím top zážitkom z Kolumbie.
Nicolas a jeho rodina boli nadpriemerne priateľskí ľudia a správali sa ku mne, akoby som bola ich vlastná. Nicolasova mamka mi s radosťou robievala raňajky do postele, ohrievala vodu na umytie vlasov, s nadšením počúvala o mojej krajine a mojej rodine a po niekoľkých dňoch u nich doma mi ozaj dala pocítiť, že som tam kedykoľvek vítaná. Na znak toho boli aj jej vrúce slová pri rozlúčke a niekoľko malých darčekov na pamiatku, medzi ktorými boli aj zrnká ich známej a úžasnej Kolumbijskej kávy, ktorá mi bude navždy pripomínať túto skúsenosť v Santa Rosa de Cabal ako aj priateľskosť Kolumbijčanov.
ODOBERAJ môj NEWSLETTER
