Visits: 293

Precestovala som si okolo 40 krajín. Popravde to veľmi nepočítam a číslo nepokladám za dôležité. No moju prvú sólo cestu, takú tú batôžkársku, som podnikla v roku 2015, keď som sama vycestovala do Kolumbie a za osem mesiacov si precestovala sedem krajín Južnej Ameriky. Od vtedy som podnikla mnoho sólo ciest. Či už kratších alebo dlhších. Napríklad, desať dní na Havaji, tri týždne na Filipínach či štyri mesiace v Strednej Amerike.

No v tomto roku 2019 sa mi pošťastilo zdieľať moje šťastie na cestách vo dvojici. S partnerom. A spoločne sme si precestovali istú časť Kanady, Slovenska, Dominikánskej republiky, Portorika a Kolumbie.

Rozhodla som sa v tomto článku vyliať svoje srdiečko a opísať Vám moje skúseností so sólo cestovaním, ako aj v cestovaním v páre a porovnať tie dva veľmi odlišné spôsoby cestovania. Možno sa v tomto článku nájdete a stotožníte a možno práve naopak. To už nechám na Vás.

SÓLO CESTOVANIE

Sólo cestovanie si neviem vynachváliť. Okúsila som to raz a nevedela som s tým dlho prestať. V živote som necítila toľko slobody ako pri sólo cestovaní. Rozhodujem sa sama za seba, kam pôjdem, ako dlho tam ostanem, ako tam pôjdem. Nemusím sa nikomu prispôsobovať, nikoho sa na nič pýtať. Všetko si spravím podľa seba. Zorganizujem a naplánujem podľa svojich priorít nemusiac brať ohľadom na nikoho iného. Pri sólo cestovaní som nikdy nemala problém si nájsť ubytovanie cez couchsurfing. Priam naopak musela som si vyberať ku komu pôjdem a ku komu nie pri tých všetkých ponukách, čo som na cestách dostávala. Vždy som na cestách spoznala super ľudí, s ktorými som pozdieľala niekoľko nezabudnuteľných dobrodružstiev. Zdokonalila v miestnych jazykoch, keďže som nemala po boku niekoho s kým by som rozprávala v tom mojom. Bola som prinútená a viac motivovaná sa prihovoriť k cudzím ľuďom. Spoznať ich kultúru. Naučiť sa ich jazyk. Nebola som na nikoho viazaná. Nemusela som na nikoho čakať. Báť sa nejakej žiarlivostnej scény v prípade, že sa ku mne prihovorí nejaký sympatický mladík. Cítila som sa slobodná, voľná a šťastná …

Pri sólo cestách som sa naučila nezávislosti. Samostatnosti. Zodpovednosti. Moje organizačné schopnosti sa vylepšili o 100%. Všetko som si musela zariadiť sama. Od spôsobu prepravy cez ubytovanie po to, kde a kedy budem jesť. Keď som sa dostala do problémov (a nebolo to raz) musela som sa vynájsť a nájsť riešenie. Spoliehala som sa len a len na seba a svoje schopnosti. Nebolo kedy ani komu sa sťažovať. A to ma naučilo mnohému. Preberať kontrolu nad všetkým, čo sa mi na cestách prihodilo. Držať hlavu vysoko a predvídať nepredvídané. Byť na pozore.

Sólo cestovanie bolo a je pre mňa najlepším učiteľom, akého som kedy v živote mala.

Avšak sólo cestovanie má aj svoje nevýhody, tak asi ako aj všetko v našom živote. Mnohokrát som sa ocitla v situácii, kedy by som dala všetko za to, mať pri sebe spriaznenú dušu. Priateľa. Kamarátku. Rodinu. Chvíle, kedy som bola na pokraji svojich síl. Chorá. Ubolená. Vyčerpaná. Zničená. Vystresovaná. Smutná. Chvíle, kedy by som sa najradšej chcela teleportovať za najbližšími. Prihodilo sa mi to v Bolívii, kde som dva týždne trpela výškovou chorobou a bola v hrozných bolestiach. V Nikarague, kde som sa dostala do problémov s miestnou políciou a zažívala som svoje najstresujúcejšie momenty v živote. Na Filipínach, kde ma poštípal pavúk a do rany sa mi dostala infekcia, ktorá mi spôsobovala neopísateľné bolesti. Čo by som dala vtedy za to, mať pri sebe človeka, ktorý ma podrží. Pomôže. Podporí. Avšak ja som bola sama. Sólo …

ZLOM V MOJOM SÓLO CESTOVANÍ

Počas mojej sólo cesty naprieč Strednou Amerikou začiatkom minulého roku 2018 som si uvedomila dôležitú vec. A to, že už nechcem cestovať sama. Pamätám si, ako som ležala v hojdacej sieti v hosteli v Paname obklopená desiatkami mne podobných cestovateľov a cítila som sa nesmierne sama. Vravela som si: “Ako sa môžem cítiť sama, keď tu mám tak veľa ľudí okolo seba?”. Problém bol v tom, že to boli ľudia, ktorých spoznáte v jeden deň, no na ten ďalší ich už vidieť nemusíte. Pretože jednoducho odídu iným smerom ako Vy. A nemusíte už o nich nikdy ani len počuť. Ide o krátkodobé známosti, ktoré rýchlo vyprchajú. A to čo ma dovtedy robilo šťastnou ma zrazu prestalo baviť.

 Zatúžila som moje šťastie zažívané na cestách pozdieľať s ďalšou osobou, ktorá by zdieľala moju vášeň pre cestovanie a dobrodružstvo.

Zacnelo sa mi za pocitom istoty a lásky. Vtedy som si uvedomila, že je čas. Čas prestať cestovať sólo a nájsť si spriaznenú dušu pre tieto bláznovstvá. Ako sa vraví: “Aj na psa príde mráz.”. A tak prišiel aj na mňa. Na mladú, nespútanú, slobodnú a voľnomyšlienkársku Miladu prišiel moment, kedy si povedala, že ak ešte sa má niekedy vybrať na dlhšiu cestu, už to bude v páre. Vo dvojici s osobou, ktorá jej bude rozumieť. A tak sa aj stalo o rok neskôr.

CESTOVANIE VO DVOJICI

V máji 2018 som sa presťahovala do Kanady s tým, že nadišiel čas sa usadiť na jednom mieste, nájsť si jednu prácu a otvoriť svoje srdiečko jednej osobe. Plán dobrý, však? Lenže záležitosti lásky a vzťahov sa nedajú plánovať. No ja som sa o to pokúsila. Prvý chalan, s ktorým som randila bol Mexičan, s ktorým som to skončila hneď po mesiaci. Šlo mu totižto len o sex. S druhým to skončilo po mesiaci a pol. Šlo o trošku staršieho Kanaďana, ktorý už bol pripravený na ženu a deti. A tam som zase ja nezapadala. Tretí chalan (opäť Mexičan) už vyzeral, že bude TEN správny. Približne v mojom veku so stálym zázemím, vedel, čo od života chcel a bol pripravený na vzťah. A nemal urgentnú potrebu si ihneď vytvárať rodinu, ako ten predošlý. Avšak po čase som aj pri tomto prišla na to, že to fungovať jednoducho nebude. Šlo o dosť majetného chalana, ktorého záľubou bolo chodiť po drahých reštauráciách a po päť hviezdičkových hoteloch. Žiadne jednoduché prechádzky po pláži, dobrodružstvá pri stopovaní či výlety do hôr. Nemali sme nič spoločné. A moje city sa k nemu ani po dvoch mesiacoch nijako nezmenili … Ukončila som to a rozhodla som sa si dať pauzu s hľadaním toho pravého na moje ďalšie cesty. Rozhodla som sa, že nadišiel čas sa presťahovať na Slovensko, spraviť si tam svoje zázemie, byť bližšie k rodine a tam si počkám, či sa ten pravý ukáže. Prestala som mať chuť na dlhodobé cestovanie a do hlavy mi vošla myšlienka s potrebou sa usadiť bližšie k domovu. Žeby to všetko prišlo vekom? Alebo obrovským množstvom zážitkov z ciest? Netuším …

No čo čert nechcel, tri mesiace pred odchodom z Kanady som spoznala Slováka. Rovnako bláznivého ako ja. Veselého. Vysmiateho. S chuťou do života. A s neskutočným talentom na latino tance. Dlho netrvalo a začali sme spolu podnikať krátke výlety v okolí Vancouvru. Jednodňové hiky do hôr, potom to boli stanovačky na jednu dve noci až sme sa nakoniec rozhodli prenajať auto a spraviť si roadtrip do kanadských Rockies v Alberte. Bolo to desať nezabudnuteľných dní, ktoré som si užila na 110%. No naše plány sa priečili a po troch mesiacoch sa ten môj Slovák vybral na svoju prvú sólo cestu naprieč Latinskou Amerikou, zatiaľ čo ja som podnikla s kamarátmi výlet na Aljašku a následne sa vrátila na Slovensko s úmyslom sa tam usadiť … To mi akosi nevyšlo a ten môj Slovák sa po pár týždňoch cestovania vrátil za mnou na Slovensko. Precestovali sme si istú časť našej rodnej krajiny a jednosmerne si kúpili letenku do Dominikánskej republiky. A tak som si prvýkrát mohla zažiť dobrodružné batôžkárske cestovanie vo dvojici. A aké to bolo?

Iné. Nepoznané. Na začiatku som si musela zvykať, že veci neriešim sama. Že mám vedľa seba niekoho, kto ma na ulici chytí za ruku a dáva pozor, aby ma blázniví šoféri Latinskej Ameriky nezrazili. Niekoho, kto mi dennodenne dvíha môj ťažký batoh a pomáha mi ho navliekať na môj ubolený chrbát.

Po rokoch sólo cestovania som prišla na to, aké je pekné mať po boku niekoho, kto Vám pomôže, aj keď si o pomoc nežiadate.

Kto Vám prinesie mokrý obklad na hlavu, keď máte bolesti. Kto Vám zabehne na nákup jedla, keď vy už nevládzete. Kto preberie kontrolu, vtedy keď Vy už nemôžete (niežeby sa mi to stávalo často … ). Bolo nádherné zdieľať cestovateľské dobrodružstvá s niekým, kto má rovnaký štýl cestovania a zmýšľania. Kto sa nebojí nepoznaného a nepotrpí si na luxusné ubytovanie. Bolo nádherné stopovať s partnerom a nebáť sa, že šofér bude nejaký úchyl, ktorý Vás bude chcieť znásilniť. A ak by aj bol, ten môj Slovák by sa už o neho postaral. 🙂

Avšak tak ako všetko, aj cestovanie v páre ma svoje nevýhody. Zrazu ste s partnerom 24 hodín denne. Nonstop. Po súkromí ani chýru ani slychu. Všetko robíte spolu. Nemáte priestor pre samého seba. Nechápte ma zle. Patrím k extrémne spoločenským tvorom, ale z času na čas potrebujem byť sama. Venovať sa sebe, môjmu blogu, písaniu, či len jednoducho vypnúť hlavu a byť sama. S nikým sa nerozprávať. To na cestách s partnerom často nezažijete. Zrazu necestujete sami, ale máte po boku niekoho, koho sa musíte opýtať, kam pôjdete ďalej. Čo budete robiť. Už beriete ohľad na toho druhého. Už sa nezariaďujete čo chcete Vy sami, ale čo chce aj Váš partner. Ak sa to nezhoduje, môžu nastať nemilé komplikácie. Našťastie v našom prípade toto nebol takmer nikdy problém a vždy sme chceli na cestách podobné veci.

ZÁVER

Po mojich dlhoročných cestovateľských skúsenostiach s cestovaním, čo by som si teda vybrala? Vybrali Vy? Sólo cestovanie či cestovanie vo dvojici? Ktoré je lepšie? Ktoré ma viac výhod? Myslím si, že odpoveď na túto otázku záleží od toho, v akom rozpoložení sa človek nachádza v danej chvíli. Pred pár rokmi som nemala chuť na cestovanie s niekým. Chcela som byť sama. Užívať si slobody a nespútanosti. Nemala som potrebu mať po boku partnera. Myslím si, že teraz prišiel ten čas, kedy už cestovať sólo nechcem. Už ma to tak nenapĺňa. A obávam sa, že v poslednej dobe ma už ani cestovanie ako také nerobí šťastnou.

Očividne som sa dostala do štádia, kedy potrebujem od cestovania oddych. Vypnúť. Usadiť sa na jednom mieste. Zavesiť batoh na istý čas na klinec. Nájsť si stabilnú a zmysluplnú prácu. Obklopiť sa ľuďmi, ktorí ma milujú. A viesť normálny život. Aspoň na chvíľu … Nechajme sa prekvapiť, dokedy mi to vydrží. 🙂 

A čo teda VY? Aké máte skúsenosti so sólo cestovaním a cestovaním vo dvojici? Preferujete sa na cestu vybrať sami alebo s niekým? Alebo to záleží od toho, aká dlhá cesta to je? Napíšte viac do komentárov. Naozaj ma to zaujíma.

Ak sa chcete stať MiliMunďákom a odoberať moje články z precestovaných krajín či zo života na lodi, zaregistrujte sa nižšie.

You read and agreed to our Privacy Policy.

Name

Email*

Ak sa Vám článok páčil a chceli by ste mi prispieť na moje cesty, spravte tak bez váhania, určite sa nepohnevám. 😉

PS: Potrebujete sa poistiť na cesty? Mám pre Vás skvelé odporúčanie. S The True Traveller sa môžete poistiť do celého sveta za skvelé ceny. A môžete sa poistiť dokonca už aj keď ste na cestách. Ja som s nimi nadmieru spokojná. Taktiež si mnoho ľudí pochvaľuje poistenie AXA. 

Please follow and like us: