Tak ako všetko v živote, aj cestovanie ma svoje veľké PRE a PROTI. Svoje výhody a nevýhody. Doteraz som písala o cestovaní len ozaj pekné veci. Pozerala na všetko len z pozitívneho hľadiska. Čo je fajn. No chcela by som si v tomto článku trošku vyliať srdiečko a opísať Vám, čo je pre mňa na cestovaní najťažšie. A tým je lúčenie sa …

Nejde o to klasické lúčenie sa s našimi blízkymi. S rodinou či priateľmi. Pretože vieme, že s najväčšou istotou sa domov vrátime skôr či neskôr a znova ich uvidíme a znova budeme tráviť spoločne krásne chvíľky. Hovorím o lúčení sa s osobami, ktoré spoznáme na cestách. S osobami, s ktorými sme sa  neplánovali zoznámiť, a predsa sme sa zoznámili.  S osobami, ktoré počas našich ciest môžu mať na nás neskutočný vplyv. S osobami, ktoré nám navždy ostanú ako v mysliach, tak aj v srdci …

No a prečo je to moja najťažšia časť? Pretože v hĺbke duše cítim, že to je posledný krát, čo sa s danými osobami vidím. Obzvlášť ak ide o osoby, ktoré som spoznala na inom kontinente než je ten môj. Jasné poviete si: „Ale veď sa ešte stretnete, svet je maličký.“ A áno, svet je maličký, ale z tých stoviek až tisícok ľudí, čo som na cestách za posledné roky spoznala, tak možno zo 20 som stretla znova. A to je malilinké percento. Proste diaľka či finančná situácia niekedy nepustí a vedia byť dosť neúprosné.

Opisujem lúčenie sa s osobami, ktoré na Vás mali tak silný vplyv na Vašich vestách, že ani nemáte chuť z danej krajiny kvôli nim odísť. Že máte tam chuť ostať. No v hĺbke srdca viete (a hlavne Vám to vraví rozum), že musíte pokračovať. Veď už máte nejaké plány. Či povinnosti. Záväzky. Ak na cestách spoznáte takúto osobu, o to je to náročnejšie rozlúčiť sa.

Za posledné roky som spoznala nespočetné množstvo úžasných osôb, s ktorými som doteraz v kontakte. Na ktoré len v dobrom spomínam. A s ktorými by som bola najradšej osobne, a nielen cez facebook či whatsapp. A za každým keď som sa s takýmito osobami musela rozlúčiť, išlo mi srdce prasknúť. Ako keby taký malý kúsok zo mňa v danej krajine ostal … A hoci sa po čase tvárim, že je všetko fajn, a aj tak vlastne vyzerám, vo vnútri cítim, že nie všetko je v poriadku. A tak si začínam hovoriť, nie je čas sa niekde už ozaj usadiť?

Vedzte, že som sa o to pokúšala. Nie jedenkrát. Ako na Slovensku v 2013, tak aj v Česku v 2016. Avšak môj neposedný zadok mi to jednoducho nedovolí. Stále príde na mňa po čase (max. do roka) chvíľka, kedy cítim, že proste zas a znova musím odísť. A stále si vravím, že pôjdem bez plánov, a kde sa mi zapáči tam ostanem. Ale nikdy to tak nebolo. Tento krát mi to všetko „pokazila“ Kanada, kde som dostala pracovné víza na rok, a kde musím dôjsť do mája 2018. Čiže od začiatku mojej cesty po Strednej Amerike (ktorú som začala začiatkom januára tohto roku) som vedela, že mám na túto cestu len 4 mesiace. A potom či chcem či nechcem, musím odletieť do Kanady, ak nechcem prísť o príležitosť pracovať v krajine, kam sa tak ľahko dostať nedá.

No a čo čert nechcel, v Kostarike sa mi zapáčilo na toľko, že odísť bol ozaj problém. Už sú to dva týždne čo som na cestách mimo Kostariky, a neprejde pol dňa, aby som si na ľudí v Kostarike nespomenula. A nielen na obyčajných ľudí, ale na mojich nových priateľov. Ľudí, ktorí v mojom srdci ako na pamäti ostanú navždy. A tak si kladiem teraz otázku: „Robím dobre, keď pokračujem v tejto ceste a smerujem až do Kanady? Nemala som v tej Kostarike radšej ostať? Nájsť si tam prácu v turizme a vyskúšať sa usadiť tam?“ Srdce mi vraví jedno, rozum druhé …

Čo si o tom myslíte VY??? Máte podobné skúsenosti? Ako VY zvládate lúčenie sa ???

Ak sa chcete stať MiliMunďákom a odoberať moje články z precestovaných krajín či zo života na lodi, zaregistrujte sa nižšie.

You read and agreed to our Privacy Policy.

Name

Email*

Ak sa Vám článok páčil a chceli by ste mi prispieť na moje cesty, spravte tak bez váhania, určite sa nepohnevám. 😉

Please follow and like us: