Views: 46
Nikaragua mi ostane v pamäti na dosť dlhú dobu. No a prečo? Pretože za 15 dní môjho pobytu v tejto stredoamerickej latino krajine sa mi prihodilo veľa vecí, ktoré sa v mojom živote udiali po prvýkrát. A to už ako pozitívne, tak aj negatívne. Takže čo je to moje PRVÝKRÁT v NIKARAGUE??
1. výstup na aktívnu sopku
Viac o tomto skvelom zážitku sa dočítate TU. Šlo o výstup na stále aktívnu sopku Concepcion na ostrove Ometepe, kam som vyšla spolu s ďalšími troma Slovákmi. A napriek celkom náročnému výstupu, celý ten trek som si naplno užívala a tešila sa z toho, ako malé decko. 🙂
1. boardovanie (či sánkovanie) zo sopky
V mestečku Leon sa organizujú výstupy na stále aktívnu sopku Cerro Negro, odkiaľ sa následne dá zísť boardovaním (alebo by to niekto nazval sánkovaním haha). Šlo o mierne náročný výstup, ktorý bol spestrený o dosť silný vietor a ktorý zvládne takmer ktokoľvek. V skupine sme mali zopár 60tnikov. No ale ten zostup dole na tom boarde (či sánkach), tak to už bolo iné dobrodružstvo. Šla som rýchlosťou blesku, ako strela. Veď nazrite do videa a posúďte sami. Som rada, že to moja kamera prežila. Šli by ste do toho???
1. stretnutie so Slovákmi na mojich cestách
Počas mojich ciest po Latinskej Amerike sa mi nikdy nepošťastilo spoznať Slovákov. Ako keby sme my Slováci necestovali po týchto končinách sveta. Sem tam som natrafila na Čechov či Poliakov. Ale po Slovákoch ani chýru ani slychu. Až kým som nedorazila do Nikaragui na ostrov Ometepe, kde som vďaka hostelu Life is Good spoznala až 10 Slovákov. Z toho dvaja sú samotní majitelia hostela. Proste neuveriteľné. Konečne som si mala s kým pripiť domácou slivovicou. 🙂
1. krajina, kde som nemala couchsurfing
Počas mojich ciest po Latinskej Amerike sa snažím využívať couchsurfing (CS) na 110%. Nielen preto, aby som ušetrila na cestách (to nie je až tak dôležité pri mojom cestovaní), no hlavne preto, aby som sa naučila o danej kultúre čo najviac a to z pohľadu miestnych ľudí. A aký je na to najlepší spôsob? No predsa bývať s miestnymi. V doteraz každej krajine Latinskej Ameriky (dokonca aj v Bolívii) ma niekto u seba ubytoval cez couchsurfing. Bohužiaľ Nikaragua je prvá krajina, kde to tak nebolo. Mala som možnosť sa zoznámiť s dvoma ľuďmi cez CS, avšak tí ma hosťovať nemohli. Veľká škoda …
1. autonehoda v živote
Na ceste z ostrova Ometepe do koloniálneho mestečka Granada náš autobus mal menšiu nehodu. Pán šofér sa snažil vyhnúť zrážke s motorkou, ktorú riadil mladý chalanisko aj s priateľkou. Náš pán šofér strhol volant doprava, následne na to sme narazili do malého dreveného stánku. Jediné, čo zabránilo autobusu sa prevrátiť bol strom, o ktorý sme boli nakoniec opretí. Šťastie v nešťastí. Po tom ako sa autobus vyprázdnil a zavolala sa sanitka zranenému šoférovi, som si vzala svoje dva malé batôžky, postavila na hlavné cestu, zdvihla palec a stopla prvé auto, ktoré ma doviezlo takmer až do mojej cieľovej stanice. Ako by sa nič nestalo … 🙂
1. vražda v mojej blízkosti
V mestečku Granada sa hneď vedľa môjho hostela De Boca en Boca nachádza Western Union, ktorú jedného krásneho dňa prepadli a bohužiaľ zastrelili sekuriťaká. Výstrel bolo samozrejme počuť aj k nám na hostel, a keď som sa dozvedela o čo šlo, prebehol mi mráz po chrbte … Nič príjemné …
1. vážne opletačky s políciou
V môj pôvodne posledný večer v Nikarague v mestečku Leon som sa dostala do veľmi nepríjemných opletačiek s miestnou (môžem tvrdiť skorumpovanou) políciou, ktorá bezdôvodne zaútočila na mojich nových priateľov (rasta z Hondurasu a Salvadoru) a následne ich zatkla a vzala do väzby. Celý ten incident som nahrala na svoj telefón, ako dôkaz krutosti Nikaraguijskej polície, avšak tí ma vzali na policajnú stanicu, vzali mi telefón a video vymazali (čo poviete na to?!). Následných 24 hodín bolo pre mňa peklo, pretože som sa snažila dostať mojich priateľov z basy von, avšak miestni policajti sa ku mne správali ako k handre. Nikto mi nič nechcel vysvetliť, nikto ma nechcel vypočuť, posielali ma z jednej stanice na druhú. Cítila som sa ako také opička, ktorá skáče ako oni pískajú. Skúšala som na nich ísť po dobrom, po zlom, s výčitkami, vyhrážkami, prosbami, plačom. Nakoniec až plač zaúradoval a po 24 hodinách hlavný komisár mojich priateľov pustil von. Aj to až po veľmi nevhodnom žarte o tom, že ma zatýka za poskytnutie falošných informácii. Uff, neviete si predstaviť hladinu adrenalínu v tento môj posledný deň v Nikarague …
Drahí MiliMunďáci, hoci sa mi za 15 dní prihodilo v Nikarague aj dosť veľa nepríjemných vecí, obzvlášť tie opletačky s políciou, rozhodla som sa na Nikaraguu spomínať len v dobrom. Pretože zlé veci sa dejú všade vo svete, a to čo sa mi prihodilo v Nikarague by sa mi mohlo prihodiť kdekoľvek na svete. Navyše som v Nikarague spoznala úžasné ľudské bytosti ako chalanov Slovákov či chalanov „rasta“, ktorí sa postarali o to, aby pre mňa bola Nikaragua nezabudnuteľnou. 🙂
Ak sa chcete stať MiliMunďákom a odoberať moje články z precestovaných krajín či zo života na lodi, zaregistrujte sa nižšie.
Ak sa Vám článok páčil a chceli by ste mi prispieť na moje cesty, spravte tak bez váhania, určite sa nepohnevám. 😉
