O cestovaní píšem drvivú väčšinu času len pozitívne. O skvelých ľuďoch, čo som na cestách spoznala. O nezabudnuteľných veciach, čo som na cestách zažila. O prenádherných miestach, ktoré som videla. Avšak z času na čas sa mi na cestách prihodí situácia, kedy mi dvakrát do smiechu nie je. A taká sa mi stala aj v Guatemale. Porozprávam Vám o červených mravcoch, žalúdočných problémoch a stovky kilometrov vzdialenej nemocnice…
Bolo skoro ráno a ja som sa celá prepotená prebúdzala v stane, v ktorom sa vďaka klimatickým podmienkam dažďového pralesa Guatemaly nedalo poriadne ani dýchať. No to ma neodradilo vstať s úsmevom na tvári. Bola som neopísateľne šťastná aj napriek tomu, že ma už tretí deň sprevádzali nepríjemné žalúdočné ťažkosti v podobe častého navštevovania wc. Teda ak po ruke vôbec nejaké wc bolo. Veď som bola v Guatemale, v časti takmer nepoznanej turistami, pri lagúne, o existencii ktorej takmer nikto nevie a približne hodinku chôdze po dažďovom pralese od najbližšej ľudskej civilizácie. No a ale prečo som bola tak šťastná? No predovšetkým kvôli tomuto nádhernému miestu. Kvôli lagúne LACHUA. Odporučil mi ju známy a hoci nebolo ľahké sa tam dostať, stálo to za to. Odľahlé miesto nepoškvrnené masovým turizmom obklopené pralesom plným opíc a iných pre mňa exotických zvierat bolo presne to, čo moja dobrodružná dušička potrebovala. No a okrem iného som bola vo výbornej spoločnosti miestneho Guatemalčana, ktorý mi už niekoľko dní robil doprovod.
No a v to upotené no predsa vysmiate ráno som ešte netušila, čo ma v daný deň ešte čaká. No už o necelú hodinku som na to mala prísť sama …
Po otvorení mojich zalepených očí a ponaťahovaní sa som rozopla zips na stane a nadýchla čerstvého lesného vzduchu. Všetko nasvedčovalo tomu, že to bude ďalší prekrásny deň. Avšak v priebehu pár sekúnd som už začala tušiť, že to tak nebude. Pretože hneď po vystúpení zo stanu som nechtiac vstúpila do mraveniska červených mravcov, ktoré na môj nechcený útok na ich domov taktiež zareagovali ofenzívne a niekoľko z nich mi stihlo doštípať celé ľavé chodidlo a členok. V tom momente mi ani nenapadlo, že moja zvyčajná alergia na štípance od akýchkoľvek hávedí (aj klasických komárov) mi spôsobí takto nepríjemné problémy. Najprv to bola len opuchnutá noha, ktorej som nevenovala až tak veľkú pozornosť. Mrzelo ma, že som nemala so sebou žiadne lieky na alergiu, ani mastičky na štípance. Všetko som totiž nechala v aute, ktoré bolo zaparkované hodinku od nášho kempu. Áno, veľmi zodpovedné (tľapkám si za to po ramene!). Ale tak povedala som si, že červené mravce ma v živote neraz doštípali a nikdy som kvôli tomu neumierala.
Avšak nikdy ma nedoštípali guatemalské červené mravce, ktoré nakoniec dokázali, že sú omnoho agresívnejšie, než tie slovenské (1:0 pre guatemalské mravce!). Zhruba do pol hodinky mi začínali opúchať také miesta na tele, ktoré by som nepriala, aby napúchali ani mojim nepriateľom. Šlo totižto o intímne miesta tam dole. Ehm, ani si to nepredstavujte. Netušila som, ako to bolo možné, keď som tie štípance mala len na nohe. Avšak tá agresívna alergia sa postarala, aby som do hodiny spuchla úplne celá a celé moje telo bolo posiate červenými spuchnutými pľuzgiermi a škvrnami. Nemusím Vám vysvetľovať, že mi všetko jedno nebolo a tak po rýchlom uvážení sme sa s kamarátom z Guatemaly rozhodli všetko zabaliť a zohnať mi lekársku pomoc. No tomu predchádzala neúprosná hodinová chôdza po dažďovom pralese, niekoľko povinných zastávok na „wc“ (nezabúdajte na moje žalúdočné problémy), takmer trojhodinová super rýchla jazda autom, aby som sa konečne dostala do nejakej ako tak schopne vyzerajúcej nemocnice. Pretože po hodine jazdy sme našli takú, kde len nazretie dnu nám naznačilo, že to dobrá voľba nebude.
Môj kamarát šiel ako šíp a do tých troch hodín ma dostal do nemocnice v meste Cobán, kde ma na moje podivenie a predpokladám, že aj vďaka môjmu zúboženému vzhľadu ošetrili vcelku rýchlo aj napriek dlhým radom iných dlho čakajúcich pacientov. A možno to bolo faktom, že som tam bola jediná „gringa“ (v preklade biela) a chceli si u mňa spraviť očko. 🙂
Tak či onak, krátko po vyšetrení niekoľkými lekármi som už sedela na lehátku v miestnosti plnej ďalších takmer umierajúcich pacientov a do žili mi už tiekla infúzia s protilátkami na alergiu a extra živinami a minerálmi, ktoré som vďaka môjmu častému vyprázdňovaniu sa súrne potrebovala. Do hodinky moja alergia úplne vymizla, po opuchnutých škvrnách ani chýru ani slychu a ja som živá a ako tak zdravá odchádzala z nemocnice s receptom na pár liekov a antibiotík. Môj guatemalský kamarát stál celý čas pri mne a bol mi nesmiernou oporou, za čo som mu doteraz nesmierne vďačná. Pretože v takto ťažkých a nečakaných chvíľach pri sólo cestovaní nie je nič lepšie než mať po boku osobu, ktorá Vám pomôže vtedy, keď to najviac potrebujete. A to s aj stalo.
Hoci celá táto situáciami s červenými mravcami a následnou alergickou reakciou v strede guatemalského ničoho nebolo to najpríjemnejšie, čo sa mi na cestách po Strednej Amerike pritrafilo, budem na to spomínať len v dobrom. Pretože aj pri tejto situácii sa mi potvrdilo, že dobrí ľudia existujú. Stačí otvoriť oči a srdce a nechať ich pomôcť Vám. Ale verte mi, že od daného dňa si dávam omnoho väčší pozor kam stúpam a kam nie. A mravcom sa vyhýbam širokým oblúkom… 🙂
Ak sa chcete stať MiliMunďákom a odoberať moje články z precestovaných krajín či zo života na lodi, zaregistrujte sa nižšie.
Ak sa Vám článok páčil a chceli by ste mi prispieť na moje cesty, spravte tak bez váhania, určite sa nepohnevám. 😉
PS: Potrebujete sa poistiť na cesty? Mám pre Vás skvelé odporúčanie. S The True Traveller sa môžete poistiť do celého sveta za skvelé ceny. A môžete sa poistiť dokonca už aj keď ste na cestách. Ja som s nimi nadmieru spokojná. Taktiež si mnoho ľudí pochvaľuje poistenie AXA.
