Tento článok začínam písať v lietadle na ceste do Amsterdamu. A s úsmevom na tvári. Ale s takým tým ironickým úsmevom. No a prečo?! Pretože až sa mi nechce veriť, čo všetko sa mi ešte za posledný týždeň prihodilo, a ono to stále pokračuje. Dokonca aj v tomto lietadle. Začínam maž pocit, že som prekliata. Resp. že moja povesť dieťaťa šťasteny ma opustila s dňom, kedy som opustila moju loď v Amsterdame. Teraz mi len ostáva veriť, že moje šťastie sa mi vráti aj spolu s návratom na moju pôvodnú loď. 🙂
Takže čo všetko sa mi prihodilo v posledný týždeň na pekelnej lodi?!
Začnem pekne po poriadku:
10 dní pred odchodom z lode som spadla zo schodov – moje podliatiny a modriny ste mali možnosť vidieť ako na instagrame tak aj FB MiliMunda alebo aj v štvrtej časti môjho lodného denníka. Dúfala som, že to bol môj posledný nepríjemný incident. Bohužiaľ nebol.
Zhruba po 3 dňoch od pádu som sa začala cítiť choro. V zmysle obyčajného prechladnutia. Bolesti hrdla. Upchatý nos. Bolesti hlavy. A tak som sa začala „dopovať“ paralenom dúfajúc, že to jednoducho a hlavne rýchlo prejde. No opak bol pravdou. Nasledujúce tri dni sa to len zhoršovalo a k mojim bolestiam sa pridala aj bolesť v ušiach a horúčky. A to všetko v dňoch kedy som normálne pracovala. Čiže 10 až 13 hodín denne. Viete si predstaviť, aké to je servírovať večeru v horúčkach, pri tom sa milo usmievať a zároveň zvládať sťažnosti typu „Môj steak nie je príliš krvavý.“?! V nedeľu ráno som to už nezvládla a na raňajkový servis sa už nedostavila. Vedela som, že moje telo potrebuje antibiotiká alebo inú medicínu, ktorú som na lodi nemala. A tak som nemala na výber a v poobedňajších hodinách ma moje dve brazílske spolubývajúce vzali na pohotovosť taxíkom (najbližšia v nedeľu fungujúca pohotovosť bola zhruba 30 km od našej lode).
A ako to funguje na pohotovosti v Portugalsku?!
Najprv Vás pán recepčný pekne potrápi byrokraciou a papiermi. Áno, áno – nie je to len na Slovensku. Po 25 minútach sa mu konečne podarilo opísať moje údaje z občianskeho preukazu ako aj z provizórneho dokumentu zo spoločnosti ohľadom môjho poistenia. No po prekontrolovaní údajov (až na lodi) som zistila, že ani moje meno nedokázal správne opísať. Prosím volajte ma oddnes MILDA! A nie Milada. 😀 Potom ma konečne uráčili ukázať postaršiemu doktorovi, ktorý samozrejme nevedel po anglicky. Ešte že tá moja portunol je na ako takej úrovni. Navyše som tam mala ako oporu moje Brazílčanky. Pán doktor „úžasný“ sa mi ani nepozrel do hrdla, nezmeral teplotu a po 5tich minútach počúvania môjho nádychu a výdychu a hrude plnej hlienov prišiel k záveru, že NEPOTREBUJEM ANTIBIOTIKÁ. ŽE JEDINÉ ČO POTREBUJEM JE PIŤ VEĽA TEKUTÍN A ČAJU. Och, viete si predstaviť moju reakciu?! Posledné dni som od choroby a vyčerpania takmer odpadávala, hrdlo som si necítila, bolesť z uší som si liečila cesnakom a pán doktor sa rozhodol mi nedať žiadne antibiotiká či inú medicínu?! A to som nespomenula, že za toto „vyšetrenie“ (až sa mi to nechce nazývať vyšetrením) som musela zaplatiť 40 eur! Po ďalších 5tich minútach presviedčania a rozčuľovania, sa pán doktor „úžasný“ rozhodol mi predpísať nejaké antibiotiká a niečo na vykašliavanie hlienov. No aby som na neho nebola tak prísna, tak napíšem, že spravil jednu dobrú vec. Dal mi PNku na 4 dni.
Po návrate na loď som zabehla za nadriadenými s tým, že do konca môjho pobytu (do stredy) neplánujem pracovať, kým sa môj stav nezlepší. No a nejako extrémne sa ani nezlepšil. Moji kolegovia mali tým pádom viac práce, keďže boli v reštaurácii o jedného menej. Mala som pocit, že boli na mňa všetci urazení. Ledva sa mi odzdravili, keď ma videli a samozrejme nikto z nich sa na mňa ani raz nebol pozrieť, keď som ležala v horúčkach na kabínke. Tomu sa hovorí vďaka za to, že som prišla do Portugalska na výpomoc, keď to súrne potrebovali. A hoci mi bolo kvôli tomu ťažko, povedala som si, že nemá význam sa trápiť nad niekým, kto si to nezaslúži. Navyše som na to nemala žiadnu energiu. Ostala som akurát sklamaná.
Takže moje posledné dni na pekelnej lodi neboli bohvie čo, ale aký bol môj úplne posledný deň? Deň pred odchodom?! Skoro ráno vošla k nám do kabínky hlavná housekeeperka s tým, že sa všetky baby musíme zbaliť veci a vysťahovať do inej kabínky. Ihneď. Mne povedala nech sa zatiaľ zbalím a potom mi povie, čo so mnou. Ráno celá spotená a chorľavá som poriadne ani netušila, čo sa dialo. Po pol hodinke prišla za mnou s tým, že môžem ešte túto poslednú noc ostať na tejto kabínke, ale že počas dňa prídu ku mne noví spolubývajúci. TRAJA CHLAPI! 😀 Nemala som energiu ani chuť sa na nič vypytovať, či niečo riešiť. Len som prikývla a čakala kto teda príde. Po chvíľke došiel nový chalan z housekeepingu, jeden Rumun z kuchyne a náš taliansky sous chef. Všetci traja ostali prekvapení, že som stále na kabínke, ale samozrejme, že žiaden sa tomu nepohneval. Po pár neprimeraných žartoch o tom, ako úžasne strávim moju poslednú noc na lodi som sa len obrátila na bok a šla opäť spať a dočerpávať energiu. Keďže som sa na druhý deň mala vrátiť na loď, kde je viac práce ako na tejto malej, tak som tej energie potrebovala požehnane. Takže moja posledná „skvelá“ noc na lodi bola v znamení hlasného chrápania a minimálneho spánku. Úžasné ukončenie môjho pobytu na pekelnej lodi. 😀
Na záver už len napíšem, že po tom ako som sa s každým v dobrom rozlúčila, som vzala taxík a za loďou sa ani neobzrela. Cesta na letisko mala trvať 15 minút, mne samozrejme trvala 45 minút. 30 minút sme stáli v zápche. Lietadlo malo letieť o 11tej, moje samozrejme odletelo až o 12:20. No a k tomu všetkému aby málo nebolo, tak je lietadlo plné uplakaných detí…
Pýtam sa samej seba – môže to byť ešte horšie?! 😀
Už zrejme chápete, prečo sa tak ironicky usmievam pri písaní tohto článku. Povedala som si, že plakať už nemá význam. Úsmev je krajší a neberie toľko energie. 🙂
Chcela som do tohto článku dopísať aj môj návrat na pôvodnú loď, moje dojmy, prvé dni, či sa môj stav zlepšil. Ale zisťujem, že je článok dosť dlhý už aj teraz. Takže v nasledujúcej časti môjho lodného denníka sa dozviete všetko o mojom návrate.
Medzitým mi držte palce, nech som zdravotne ako rybička čo nevidieť, a aby moja pôvodná loď ostala tak báječná, ako bola pred mojich odchodom…
PS: Môj tringelt za posledný týždeň na pekelnej lodi bol pekelne nízky – menej než 100 eur za prácu v horúčkach a bolestiach. Nič moc, čo poviete?!
Ak chcete odoberať moje články z môjho lodného denníka priamo na Váš email (spolu s ďalšími článkami z precestovaných krajín), zaregistrujte sa nižšie.
Ak sa Vám článok páčil a chceli by ste ma posilniť dobrou čokoládou, spravte tak bez váhania. 🙂
