Po ôsmich skvelých, života meniacich mesiacoch na kontinente plnom vášne, pozitívnej energie a nikdy nekončiacich úsmevoch na tvárach miestnych ľudí (áno, hádate správne, rozprávam o Južnej Amerike) som sa vrátila späť do Európy. Späť na Slovensko. Späť domov. Späť do „normálu. Aké to vlastne bolo?!

Otázka pre tých, ktorí nikdy necestovali do zahraničia na dlhšie obdobie. „Premýšľali ste niekedy nad tým, ako by ste sa cítili po návrate „domov“ po mesiaci či dvoch strávených v zahraničí? Alebo po pol roku? Po roku? Či desiatich?“ Pravdepodobne väčšina z Vás by povedala, že príchod domov, stretnutie sa s rodinou a priateľmi, ochutnanie tradičných chutných a domácich jedál by bolo to, po čom ste celý ten čas túžili. Že ste túžili po návrate domov, do „normálu“ a po usadení sa … Presne to som si totižto myslela aj ja pred tým, než som začala cestovať. Predtým ako som šla pracovať do detského tábora v USA. Predtým ako som šla na výmenný študijný pobyt do Španielska. Predtým ako som šla otrokárčiť ako čašníčka na loď do Francúzska (okej, tak vtedy som možno naozaj chcela už ísť domov 😀 ). A predtým ako som preletela Atlantik a prežila si najkrajšie mesiace môjho života na stáži v Kolumbii. Uff, bola som tak naivná …

Ako náhle začnete objavovať krásy cestovania, nikdy sa nebudete môcť vrátiť späť do „normálu“.

Nechápte ma zle. Milujem moju rodinu a bola som extrémne happy z toho, že ich uvidím znova AVŠAK cestovanie sa stane Vašou závislosťou. Budete závislí na spoznávaní nových ľudí na dennej báze, závislí na skúmaní neskúmaného, objavovaní neobjaveného, vyhľadávaní dobrodružstiev a adrenalínu, závislí na vášni z cestovania. A ten „normálny“ život „doma“ Vám ten pocit nebude môcť dať. No a prečo vlastne píšem slová ako „normálny“ či domov“ v úvodzovkách? Pretože tieto slová majú pre mňa mnoho významov. Resp. pre mňa môžu znamenať jedno, no pre druhých niečo úplne iné. Napríklad mojím domov zvykla byť kuchynská dlážka v argentínskom mestečku Lujan de Cuyo. Mojím ďalším domovom zvykla byť malá, zdieľaná izbietka spolu s mojím hosťujúcim a jeho dvoma mačkami (na ktoré som mala alergiu) v kolumbijskom mestečku Santa Rosa de Cabal. Mojím domovom bolo už mnoho miest … A slovo  „normál“. To čo je normálne pre mňa či pre Vás, môže byť úplne abnormálne a divné pre ostatných. Či nie?!      

Podľa môjho názoru, domov je kdekoľvek, kde sa cítite byť emočne pripútaní. Kdekoľvek, kde máte ľudí, ktorí Vás milujú. Ktorí Vás podporujú. Ktorí Vás rozosmejú. Ktorí Vás spravia šťastnými. Nie je to striktne o ľuďoch, ktorí sú s Vami spojení pokrvne. Ide o ľudí vo Vašom okolí, ktorí Vás spravia šťastnejšou osobou len preto, že sú s Vami. Ja som si napríklad našla domov na mnohých miestach, no mojím posledným domovom bola Južná Amerika. Pretože ľudia v nej, a ľudia sú tí, ktorí tvoria Vašu rodinu a Váš domov, mi pomohli si uvedomiť, čo v živote naozaj chcem. Jednu, jednoduchú vec. BYŤ ŠŤASTNÁ! Robiť veci, čo ma robia šťastnou. Užívať si každodenné maličkosti, ktoré väčšina ľudí berie za samozrejmosť. Objímať aj neznámych ľudí, ktorým to spraví radosť. Usmievať sa na ľudí, ktorých nepoznám. To a mnoho iného ma naučili ľudia v Južnej Amerike a za to som im nesmierne vďačná. 🙂

Ale tak prejdem k pointe. Ako som sa cítila po návrate domov a po návrate do „normálu“? Po tom ako som Vám vysvetlila, čo je pre mňa domovom, pravdepodobne nebudete prekvapení, že pre mňa to nebol príchod domov z cudzích krajín. Bol to pre mňa príchod DOMOV z DOMOVA! Príchod z miesta, ktoré milujem do miesta, ktoré taktiež milujem. Pretože na oboch miestach mám či už moju pokrvnú rodinu, priateľov alebo ľudí, ktorí ma robia šťastnou. Takže Vám zrejme nemusím vysvetľovať, že počas môjho letu na Slovensko som mala extrémne zmiešané pocity. Mala som byť šťastná z toho, že konečne sa zvítam s mojou milovanou rodinkou alebo nešťastná z toho, že opúšťam miesto, kde som spoznala ľudí, ktorí zmenili navždy môj život a spôsob môjho zmýšľania?! Sakramentsky ťažká otázka. Cítila som trošku z každého. Vlastne stále cítim.

Po desiatich dlhých mesiacoch už v Európe som si iba potvrdila, že mojím skutočným domovom nie je miesto, ale ľudia v mojom okolí! Kdekoľvek to už je … No a práve teraz to je v Prahe. 🙂

Momentálne žijem v hlavnom meste Českej republiky so skupinkou úžasných ľudí neďaleko centra, mám tri práce, ktoré sa sústreďujú na turizmus a pokúšam sa (stále neviem či úspešne haha) zvyknúť si na „normálny“ spôsob života a „normálne“ zodpovednosti a povinnosti.

No a čo vlastne bude so mnou v budúcnosti? Kde si nájdem svoj „domov“? A s kým? Možno všade … Možno sa stanem digitálnou nomádkou a začnem viesť ten „abnormálny“ spôsob života presúvajúc sa z miesta na miesto až kým … sa neusadím?! Ktovie … Avšak na teraz sa ozaj snažím užívať moju novú kapitolu života. Krásu Prahy. Spoznávanie nových ľudí. A všetkého, čo mi príde do cesty. Pretože toto je život, aký som si vybrala. Moja voľba, moje rozhodnutie. A ktovie ako dlho mi potrvá prísť s novou myšlienkou na nové miesto a nové dobrodružstvo. 🙂

A čo Vy moji drahí čitatelia?! Ako ste sa cítili Vy po návrate do „normálu“??

ODOBERAJ môj NEWSLETTER

You read and agreed to our Privacy Policy.

Name

Email*

Please follow and like us: