Stratené mesto tzv. „Ciudad Perdida“ nachádzajúce sa v najvyššom pobrežnom pohorí sveta „Sierra Nevada Santa Marta“ osobne považujem za Machu Picchu Kolumbie. No a prečo?!
Toto Stratené mesto je posvätné miesto domorodých kmeňov Kolumbie akými sú „Wiwa, Kogui či Arhuaco“ , ktoré je obklopené panenskou prírodou, priezračne čistými riekami, zelenými horami a nesmiernym pokojom. Ide o pradávne miesto, tiež poznané ako „Teyuna“, ktoré bolo objavené viac než po 1100 rokoch jeho existencie, ukryté v tropickom dažďovom pralese Kolumbie. V prípade peruánskeho Machu Picchu, čo v preklade znamená „stará hora“, sa jedná o stratené mesto Inkov považujúce sa za moderný div sveta lokalizovaný v úchvatných peruánskych Andách.
Rozdiel medzi Strateným mestom a Machu Picchu (okrem ich lokality a jedinečnej unikátnosti) spočíva najmä v tom, že Machu Picchu je navštevované tisíckami turistov denne, zatiaľ čo Stratené mesto Kolumbie aj naďalej zostáva pre mnohých strateným a úplne neznámym.
Avšak ja som mala tú česť ho objaviť, preskúmať a zažiť jeho čaro na vlastnej koži.
ČO POTREBUJETE K PREBÁDANIU TOHTO STRATENÉHO MESTA SIERRA NEVADY?
- V prvom rade chuť a elán – to žiadnemu vášnivému cestovateľovi nesmie chýbať.
- Ako taká finančná zásoba. V čase, keď som tam bola, každá cestovná agentúra (šla som cez agentúru WIWA, ako jediná ponúkala domorodých sprievodcov), ktorá organizovala tento 5 dňový výstup do Strateného mesta si za to zažiadala COP 700, 000, čo je v prepočte okolo 180 eur. Keď si to prerozdelíte na dni, tak to nie je až tak veľa, ale ako správny backpacker dobre viem, že každý centík sa počas cesty zíde, a tam kde sa míňať nemusí, tak tam sa nemíňa. Avšak keďže sa toto Stratené mesto nachádza na chránenom území Sierra Nevady Santa Marta, nie je možné (resp. legálne) podniknúť danú výpravu na vlastnú päsť bez cestovky. Navyše, ja osobne, bez pomoci nášho sprievodcu by som sa v tej tropickej džungli určite stratila a zahynula od hladu a strachu 😀
- Poslednou podmienkou pre objavenie tohto Strateného mesta je istá dávka fyzickej kondičky. Ide o niekoľko dňový výstup a zostup v pralese Kolumbijskej Sierra Nevady, v nie ľahkom teréne a pod páľavou horúceho Karibského slnka. No verte mi, že ak tieto tri podmienky spĺňate, budete viac než pripravení danú cestu absolvovať a nič neoľutujete.
BEZ ĎALŠIEHO ZBYTOČNÉHO PREDLŽOVANIA PREJDEM K STRUČNÉMU OPISU DANEJ CESTY A TOHTO ÚCHVATNÉHO STRATENÉHO MESTA.
DEŇ č. 1 – V prvý deň sme sa po zoznámení s celou partiou a našim sprievodcom Lunke, ktorý je jedným z domorodých kmeňov Wiwa, vydali na prvé náročné hodiny výstupu. Príroda okúzľujúca, všetka tá zeleň úchvatná, terén rozmanitý. Prvú noc sme prespali v hojdacích sieťach v tábore „Adan“, kde nám Lunke čo to vysvetlil a porozprával o tradíciách domorodých kmeňov.
ZAUJÍMAVOSTI DOMORODÝCH KMEŇOV:
V prvom rade, oficiálny jazyk kmeňa Wiwa nie je španielčina ale „DUMUNA“. Znie celkom krkolomne, dobrým príkladom je aj slovo „zunwi“ –ahoj či „shamunuku“ – ako sa máš.
Ďalšou zaujímavosťou bola jedna zvláštna vec neidentifikovateľného tvaru. Šlo o tzv. „poporo“, ktoré obdrží každý domorodý chlapec vo veku 18 rokov na znak dospelosti. Poporo sa skladá z dutej nádoby guľatého tvaru, ktorá sa plní kombináciou sušených lístkov koky, slín a vápnom získaným z mušlí mora. Táto zmes sa potom nanáša na vonkajšiu časť popora paličkou, ktorá je v nádobe zastrčená. Zvláštne, čo? No a to nie je všetko.
V svojej taške ručne vyrobenej z rastliny nazvanej „fiki“ stále nosia nielen ich poporo, ale aj ich preslávené lístky koky, ktoré večne prežúvajú a sajú, aby necítili hlad, smäd či bolesť. Samozrejme, že majú pre nich aj iný, posvätný význam. Vždy keď stretnú iného domorodca, tak si dané lístky z vlastnej tašky vymenia za lístky toho druhého. Je to veľmi zaujímavé gesto a mne osobne sa páčilo najviac.
DEŇ č. 2 – V druhý deň sme dorazili do táboru kmeňa Wiwa, kde sme mali možnosť sa na pár hodín vykúpať v prírodných bazénoch v podobe rieky a jazierok. Avšak ja som tento čas využila plnohodnotnejšie a dala sa do reči s miestnymi domorodcami a ich deťmi. Potvrdili sa mi všetky informácie od nášho sprievodcu a zároveň som sa naučila mnoho nových, zaujímavých faktov o spôsobe tunajšieho života. Miestni chlapci mi s radosťou poukazovali ich posvätné kríky koky, rastlinu „fiki“ a predstavili deťom, ktoré sa v svojich jednoduchých šatičkách bezstarostne hrali s mačetami a inými životu ohrozujúcimi nástrojmi. U nás v Európe sa podľa môjho názoru až príliš strachujeme o našich miláčikov a našou prehnanou starostlivosťou ich nesmierne rozmaznávame. Niečoho podobného sa tieto miestne detičky nikdy nedožijú. Rodičia tu majú iné starosti, a aj práve preto už malé 5 ročné detičky sa tu starajú o svojich mladších súrodencov s plnou zodpovednosťou. Zaujímavé, však?! No možno by sme si práve z tohto mohli zobrať tak trošku aj príklad…
DEŇ č. 3 – Po dvoch náročných dňoch brodenia sa riekami, strmými výstupmi a spádmi sme dorazili do tábora „Paraiso“, kde sa stretávajú všetky skupiny snažiace sa o výstup na Stratené mesto. V 3. deň vstaviame po tme už o pol 5tej ráno, aby sme ako prví zdolali okolo 1800 schodov k hlavnej terase Strateného mesta. Po 1200 schodoch vystavaných z kameňov obrastených machom sme dorazili k prvej terase, kde sme spolu s Lunke prešli očisťovacím rituálom, pri ktorom sme sa zbavili zlej energie pomocou lístkov koky. Stratené mesto ako také bolo úchvatné a nedá sa snáď ani opísať slovami, aké pocity to vo mne vyvolávalo, keď sme po tých mnohých kilometroch konečne dosiahli vytúžený cieľ.
Náš cieľ „Ciudad Perdida“ predstavoval 169 pradávnych terás obklopených panenskou prírodou, vysokými vodopádmi a palmami. Šlo o miesto, kde sa doteraz stretávajú šamani a miestni domorodci vykonávajúci svoje tradičné rituály. Šlo o miesto plné histórie, neopísateľného pokoja s troškou tajomnosti. Miesto, do ktorého sa dokážete zamilovať behom pár minút.
Samozrejme to, že sme dorazili k známo-neznámemu Stratenému mestu nebol náš koniec. Po niekoľkých hodinách obdivovania tohto divu Kolumbie sme prešli s Lunke ďalším rituálom, a to rituálom vnášania pozitívnej energie.
DEŇ č. 4 a 5 – Nasledujúce dva dni nás čakala cesta späť rovnakou trasou, ktorou sme tam aj prišli. A to bola snáď ta najťažšia časť, keďže sme už vedeli, že sa vraciame tam, kde túto nedotknutú krásu neuvidíme. No aj tak s úžasným pocitom toho, že sme videli a zažili to, čo mnohí iní ani nevedia, že vôbec existuje. V náš posledný deň zostupu sme si s partiou povedali, žeby sme ešte chceli zažiť nejaké to vzrušenie a zároveň odľahčiť nám posledné hodiny trekingu. Pomocou vysielačiek sme si teda zavolali v Kolumbii veľmi populárnych „mototaxikárov“, ktorí v priebehu pár minút dorazili na miesto určenia a odviezli nás na svojich motorkách do nášho cieľa. Fakt, že chlapci – mototaxikári mali v priemere 15 rokov, a že terén nebol vhodný na jazdu motorkou, nás vôbec neodstrašil, práve naopak. Aspoň nám to trošku dvihlo hladinu adrenalínu a vo veľkom štýle sme ukončili celý náš 5 dňový trip.
Aj napriek celkom náročnému trekingu a fyzickému vysileniu som vďačná za to, že sa mi naskytla príležitosť spoznať nepoznané a bádať nebádané. A hoci slávne Machu Picchu je predsa len svetoznámym divom sveta, toto Stratené mesto „Ciudad Perdida“ pre mňa zostáva mojim „malým“ divom Kolumbie, alebo tzv. Machu Picchu Kolumbie. 🙂
Taktiež bloger Marcel opisuje svoj zážitok zo Ciudad Perdida v jeho blogu ElMundo.sk. Neváhajte a prečítajte si jeho článok o Treku do Strateného mesta a nainšpirujte sa našimi dobrodružstvami a našim elánom do cestovania.
ODOBERAJ môj NEWSLETTER
[…] 5 day trekking to Ciudad Perdida […]