Na mojich cestách naprieč Strednou Amerikou mi väčšina cestovateľov neodporúčala navštíviť Honduras a Salvador. Vraj sú to veľmi nebezpečné krajiny a mohla by som to oľutovať. No a keď som sa ich opýtala, čo sa im tam také prihodilo tak mi len odpovedali: „Nie nie, my sme tam nešli, vzali sme rovno autobus z Guatemaly do Nikaragui. Ale veď vraví sa, že je to tam veľmi nebezpečné!“. No a ja, drahí MiliMunďáci, nie som osoba, ktorá verí rečiam médií či ľudí, ktorí na daných miestach nikdy ani neboli. A tak som sa vybrala na 2 týždne do týchto veľmi NEBEZPEČNÝCH KRAJÍN, aby som si teda overila, čo je na tom pravdy …

No a k akému som prišla záveru? Áno, tieto krajiny patria ku krajinám tretieho sveta. Mnoho ľudí žije v ozaj chudobných podmienkach. Žijú veľmi jednoducho. Mnoho krát bez poriadnej sprchy, internetu či signálu. Avšak to neznamená, že sú to zlí či nebezpeční ľudia. A áno, najmä v Salvadore existujú tzv. „bandillas“ – skupiny kriminálnikov, ktoré napádajú ľudí a škodia. Avšak nejde o útoky na cudzincov. Ide skôr o vnútorné konflikty medzi miestnymi obchodníkmi a tzv. „bandillas“. Nevravím, že je to v poriadku. To určite NIE. No ja som sa osobne nikdy nestretla v živote ohrozujúcich situáciách v týchto krajinách a práve naopak, ľudia mi prišli nesmierne milí, priateľskí a vždy ochotní pomôcť.

V Hondurase som strávila len 5 dní, z toho 2 noci v meste Choluteca, kde ma hosťovala miestna rodinka a potom 3 noci na ostrove Amapala, kde mi miestni ukázali svoju pravú milú tvár. V Salvadore som strávila 9 dní, z toho som bola 2x hosťovaná miestnymi ľuďmi a zvyšok času som tak či onak strávila s miestnymi. Dokonca som s nimi v Salvadore aj stopovala či predávala náramky na ulici. A nikdy sa mi nič zlé neprihodilo.

Áno, možno to bolo aj o šťastí, ale ja verím, že zlé veci sa nám môžu prihodiť kdekoľvek na svete. Aj u nás doma na Slovensku. A veriť len tomu, čo sa vraví v televízií či novinách nemá zmysel. A mne osobne sa ukázalo, že ľudia v Salvadore a Hondurase sú omnoho otvorenejší a priateľskejší než väčšina nás Európanov. Celý ten čas som cestovala len v tzv. „chicken“ autobusoch spolu s miestnymi. Dokonca som prekročila hranicu medzi Hondurasom a Salvadorom na malej loďke s miestnym rybárom. A vždy to bol skvelý zážitok vidieť, ako si žijú a cestujú miestni a ja jediná „biela“ medzi nimi. 🙂

Takže aký je môj záver?

Na cestách či necestách, vždy sa treba mať na pozore. Cestovať zodpovedne. Nepútať na seba veľa pozornosti. Pýtať sa miestnych ľudí na rady. A netreba mať strach. Pretože ako som vyššie spomínala, stať sa môže hocičo, no hlavne HOCIKDE. A ja osobne som sa v Hondurase a Salvadore cítila ozaj príjemne, bezpečne a bola som stále obklopená úžasnými ľuďmi, ktorí na mňa spravili omnoho lepší dojem ako v mnohých iných precestovaných a „bezpečných“ krajinách.

Tak čo MiliMunďáci, čo si myslíte o týchto krajinách tretieho sveta? Je všade tak nebezpečne, ako sa o tom vraví?

Ak sa chcete stať MiliMunďákom a odoberať moje články z precestovaných krajín či zo života na lodi, zaregistrujte sa nižšie.

You read and agreed to our Privacy Policy.

Name

Email*

Ak sa Vám článok páčil a chceli by ste mi prispieť na moje cesty, spravte tak bez váhania, určite sa nepohnevám. 😉

Please follow and like us: