Visits: 4610

Nadpis možno znie trošku odstrašujúco, ale verte či nie, tak v tej Ekvádorskej Amazónii som sa tak trošku sama zahrávala s mojím životom. Avšak o tom potom. Pekne postupne.

Vďaka úžasnému couchsurfingu sa mi naskytla príležitosť zažiť čaro Ekvádorskej Amazónie na pár dní bez cestovky či akéhokoľvek organizovaného tripu. Môj hosťujúci Juan ako skúsený sprievodca a majiteľ jednej z cestoviek, mi ponúkol, že ma tam vezme na úkor jeho voľného času bez potreby platiť ohromne vysoké ceny, ktoré si pýtajú mnohé cestovné agentúry. Navyše bez skupiny zvedavých turistov nevážiacich si tú nádhernú prírodu džungle či jej zvierat.

Šlo o dve noci strávené v džungli neďaleko Ekvádorského mestečka Puyo. Do malého batohu som si zbalila len to najpotrebnejšie – nejaké to oblečenie, veľké množstvo repelentu, vreckový nožík a baterku. Spolu s Juanom, ktorý patrí medzí domorodé kmene „kichwa“, sme sa vybrali do prvého táboru domorodcov „kotococha“. Počas cesty do tohto tábora som zažila prvý menší extrém džungle a jej rozmanitosti. Na jednom zo stromov sme objavili veľké hniezdo pripomínajúce úľ včiel, no namiesto včiel sme tam našli milióny malých termitov. Juan mi nakázal položiť naň dlaň a nechať tieto malé potvorky loziť po celej mojej ruke tiahnúc sa až po lakte. Verte mi, že mi to nebolo dvakrát príjemné a človek by si dvakrát premyslel, či to vôbec spraví. Avšak ja som Juanovi dôverovala a zároveň som chcela ukojiť moju túžbu po dobrodružstve. Po pár sekundách mi Juan nakázal rozmliaždiť tieto termity loziace po mojej ruke a rozniesť to na obe ruky. To som aj spravila, a týmto som si zaručila prírodný repelent, vďaka ktorému ma celý deň nepoštípal žiaden hmyz. Zaujímavé, však?! Čo sa to dá všetko dozvedieť o sile a tajomstvách matky prírody.

Po príchode do tábora „kotococha“ nás privítali miestni ľudia s nápojom nazvaným „chicha“. Na znak úcty musíte danú misku s nápojom od nich prijať a celú vypiť. No a čo tá „chicha“ vlastne je?! Ide o posvätný nápoj miestnych domorodcov, ktorý sa pripravuje vo veľmi špecifických podmienkach. A to takých, že miestne ženy prežúvajú kúsky zemiakov a tzv. zeleniny „ yuca“, následne to vypľujú a nechajú destilovať v alkohole. Po pár dňoch z toho majú nakyslastý, biely nápoj aj s kúskami tej prežutej „yuci“, ktorý pijú na dennej báze, a ktorým ponúkajú svojich návštevníkov. Verte mi, že ak v priebehu troch hodín dostanete tri plné misky tohto zázračného a „chutného“ nápoja, nebude Vám všetko jedno. Minimálne mne nebolo. Po tretej miske už takmer so slzičkami na krajíčku to už zrejme pochopili a viac mi nenúkali. Našťastie. Veď ale aj o tom je cestovanie a spoznávanie. Testovanie chuťových pohárikov a prísna sebakontrola, aby ste nevyvrátili to, čo ste s falšovanou radosťou prijali.

No a toto nebolo posledné z prekvapení, čo mi Amazonská džungľa a jej miestni ľudia pripravili. Po zdolaní prvej misky „chichy“ som si nechala pomaľovať tvár miestnym dievčatkom, ktoré mi s radosťou nakreslilo na tvár ich rieku Puyo s vychádzajúcim slnkom. Šlo o prírodné čierne farbivá, ktoré na mojej tvári vynikali a žiarili ako hviezdičky na oblohe. Všetko by bolo v úplnom poriadku, kebyže ma dievčinka psychicky pripraví na fakt, že daná kresba sa zmyje až po 10 dňoch. Po ukončení jej umeleckého diela mi pomohla obliecť sa do tradičného ženského odevu domorodcov, ktoré používajú pri rozličných rituáloch. Po nahliadnutí do zrkadla som nevidela seba, ale rozstrapatenú indiánku s potetovanou tvárou pripravenou na ďalšie dobrodružstvá Ekvádorskej Amazónie.  🙂

V poobedné hodiny sme sa presunuli do nového kempu, odkiaľ sme sa vybrali preskúmať blízke okolie. Brodenie sa bahnom v džungli, pozorovanie drobných živočíchov tohto pralesa, meditovanie v strede „ničoho“, precítenie úplného kľudu. Aj takto by sa dalo opísať skúmanie nášho blízkeho okolia. Cestou mi Juan nanútil chytiť do rúk celkom ohavného a veľkého vodného pavúka, čím som prekonala svoj strach z tohto nie príliš príjemne vyzerajúceho stvorenia. Po  pár hodinách prechádzania sa sme dorazili k posvätnému vodopádu „Hola Vida“, čo v preklade znamená „ahoj život“. Podmienkou kúpania sa pod týmto vodopádom je, že človek musí byť úplne nahý, aby neurazil tradície miestnych domorodcov, alebo aby do vody radšej vôbec neliezol. Môžete hádať, ktorú možnosť som si vybrala. 🙂

Po tomto príjemnom osviežení a úplnej relaxácii sme sa vrátili do kempu, kde sme celkom zničení zjedli, čo nám bolo pripravené a zaľahli do postelí v malých drevených chatrčkách. O pohodlí ani chýru, ani slychu, ale to mi už ako skúsenej cestovateľke vôbec neprekážalo. Jediné čo mi veľmi nevoňalo bol fakt, že celú noc po mne lozili obrovské šváby, vďaka ktorým som takmer celú noc ani oka nezažmúrila. No čo už, džungľa je džungľa. S podobnými situáciami treba rátať.

Po prebdenej noci sme sa presunuli do miesta „Indichuris Cavaňas“ – miesta, kde sídlil miestny šaman ponúkajúci ich najposvätnejší nápoj „ayahuasca“. Po vysvetlení čo tento nápoj dokáže s človekom spraviť a do akého stavu ho vie priviesť (silné halucinácie) som si povedala, že sa moje telo aj myseľ cítia byť dostatočne čisté, a že žiadnu ďalšiu očistu v podobe „ayahuasci“ nepotrebujem. Namiesto toho som dostala ďalšie misky „chichy“, ktoré som už odmietnuť nesmela. V tento deň ma Juan vzal opäť na prechádzku po džungli, kde ma naučil mnohé zaujímavé veci. Napríklad ako piť vodu z bambusového stromu, ako si ľahko a zaujímavo pripraviť dekoráciu z plodov kvetín, ktoré rastliny slúžia ako prírodná medicína. Počas tohto dňa sme zase pozorovali opice, papagáje či krokodíly žijúce vo voľnej prírode. Proste nádherné.

No ale už by som sa mohla aj presunúť k nadpisu môjho článku a k tomu, ako som prišla takmer o život. Veď doteraz som opisovala len to krásne z toho, čo taká Amazónia môže človeku ponúknuť. A má toho teda dosť. Avšak všetko treba skúšať s opatrnosťou a rešpektom k okolitej prírode. No a na moju neopatrnosť som takmer doplatila. Juan ma vzal na jednu výhľadovňu, odkiaľ sa dá pozorovať celá primárna, ako aj sekundárna Amazonská džungľa z peknej výšky. Zrejme nemusím opisovať, aký to bol výhľad, a ešte k tomu pri západe slnka. Proste neopísateľne čarovný. No a na tejto výhľadovni, ktorá sa nachádzala nad 200 m priepasťou, sa mi naskytla príležitosť pohojdať sa na lane. Viete si to predstaviť? Ako taký Tarzan v pralese na lianách. Niečo podobné. Samozrejme, že moje dobrodružné ja ani na sekundu nezaváhalo, a už som sa vznášala nad tou 200m priepasťou na nezaistenom lane no s úžasným pocitom nespútanosti. Znie to báječne no možno trošku nebezpečne?! Aj teda bolo. Pri pokuse zliezť z lana som sa šmykla a nezachytila Juana, tak ako to malo byť plánované. Namiesto toho som sa pomaly ale isto, resp. veľmi rýchlo, rútila dole kopčekom priamo do tej 200m priepasti. Vraví sa, že v životu ohrozujúcich situáciách sa človeku premietne celý život. Viete, čo sa premietlo mne?! Vôbec nič! Pretože ja som si v danej situácii ani neuvedomovala, že som mohla týmto prísť o život. Bola som plné energie, elánu, adrenalínu a šťastná ako nikdy predtým. Tesne pred tou priepasťou som sa nejakým zázrakom zachytila a nespadla. Juan mi pomohol vyliezť naspať a ja, namiesto toho, aby som bola v šoku a dávala sa dokopy, som si dané hojdanie na lane ešte raz zopakovala. No tento krát už s väčšou dávkou opatrnosti.

Z výhľadovne sme sa už po zotmení vrátili do kempu a prebdeli ďalšiu noc vďaka švábom loziacim po celom  mojom tele. A po pravde sa mi veľmi spať ani nechcelo, pretože za posledné dva dni som si zažila toho toľko, čo mnohí nezažijú za celý život. Ten pocit šťastia a nesmiernej spokojnosti ma hrial na duši ešte niekoľko dní po návrate z môjho krátkeho, no akčného výletu v Amazonskej džungli.

ODOBERAJ môj NEWSLETTER

You read and agreed to our Privacy Policy.

Name

Email*

Please follow and like us: